Ako ma vidia iní ľudia a ako sa vidím ja
Pavel ADAM | 26. 9. 2009
V skutočnosti je to malý detail 
Som na vozíčku. A nie je to žiaden žart – myslím to vážne.
Vždy som to však ja, jedna a tá istá bez ohľadu na to, či na ňom som alebo nie som.
Pre mňa je to celkom prirodzené, také normálne…
Rozdiel?
Som presne taká istá, ako všetci ostatní ľudia. Rozdiel medzi mnou a tými tzv. chodiacimi je ten, že kroky, ktoré oni/ony urobia svojimi nohami absolvujem ja kolesami vozíčka, ktorý poháňa motor , prípadne ho niekto tlačí. A to je vlastne ten jediný rozdiel…, pre ktorý som aj tieto stránky nazvala chodim-inak… Je pravda, že sa s vami nebudem korčuľovať, ani lyžovať, hrať hokej, ktorý tak milujem, loziť po skalách a šplhať sa po lanách, tancovať v balete… (hoci aj to všetko sa za istých okolností dá a mnohí ľudia na vozíčku to v nejakej forme praktizujú). Sú však ľudia, ktorí sa domnievajú, že presne tieto aktivity mi chýbajú a som preto nešťastná. Sami/samy však nikdy nikam necestovali, nehovoria žiadnym cudzím jazykom a/alebo si neskúsili maľovať – a vôbec nemajú pocit, že by im niečo v živote ušlo. Jednoducho sa tým netrápia. Presne tak sa však netrápim ani ja tým, čo nemôžem/neviem/nedokážem. Tieto rozdiely medzi mnou a chodiacimi pokladám za rovnaké rozdiely, aké sú medzi každým človekom, ktorý sa v svojich schopnostiach a danostiach jednoznačne líši od niekoho iného. Vidieť prílíš môj vozíček znamená obmedziť moju bytosť na pár kovových rúrok so sedadlom – a to je, musíte uznať, príliš úbohé. V skutočnosti je toho na mne zaujímavého, dúfam, viac. Svedčia o tom mnohí moji priatelia a mnohé moje priateľky, ktoré/ktorí už dávno zabudli na to, že svoje nohy vlastne „nepoužívam“ a niekedy to býva celkom komické, keď si to zrazu znova uvedomia.
Predsa nejaký rozdiel…
Robím veci, ktoré robia všetci ostatní ľudia. Akurát chodím inak. Viem, že nie je nič, čo by som nemohla.
Často však na to potrebujem oveľa viac času, ako človek, ktorý to robí možno bez toho, aby si uvedomil, že pre niekoho môže byť takáto „maličkosť“ námahou. Potrebujem veľa pomoci od druhých a práve preto som bola v živote nútená vedieť si ľudí odhadnúť a podľa možnosti správne vybrať… Potrebujem na mnoho vecí vlastnú a možno zložitejšiu cestu, po ktorej k nim dôjdem.
Ale ťažšie neznamená nemožné. Rozdiel medzi chodiacim človekom a tým, ktorý musel prejsť trochu inú,
možno neštandardnú životnú cestu na kolesách vozíčka je asi aj ten, že takýto človek sa na mnoho vecí pozerá inak.
Vie ľahšie odhadnúť, čo má v živote skutočne cenu, čo za to stojí a čo je len pozlátko, za čím treba naozaj ísť a na čom nezáleží. Vie, koľko energie treba vynaložiť na mnohé naoko jednoduché veci a uvedomí si, že tešiť sa treba z mnohých maličkostí.
Ako to nezriedka vidia iné a iní
Priznajme sa, všetky a všetci máme niekedy tendencie hodnotiť a posudzovať, čo kto dokáže a nedokáže.
Občas ľudia aj na mňa uplatňujú zvláštne merítka, ktoré som zatiaľ nepochopila. Je to na ich škodu, pretože potom sú vlastnou vinou šokovaní/šokované.
Niekedy to v živote býva ťažké, keď si najprv myslia, že ty to nemôžeš…, a ak to predsa dokážeš, potom sa zas na teba dívajú ako na bláznivú/blázna a nechápu, prečo si to spravila/spravil.
Napr. nechápu, prečo cestujem a ťahám sa po často bariérových vlakoch, keď vlastne by som si kľudne mohla sedieť doma na zadku a nič nerobiť… Prečo niekam vôbec idem a nenechám ľudí, aby prišli oni za mnou, ak niečo potrebujú… Ja zas nechápem, prečo by som to nemohla, keď som presne taký istý človek, ako každý iný. Neberiem to tragicky: pre mňa sú dobrým zdrojom zábavy – keď ich tak pozorujete…
Občas sa musíte smiať vy z nich. Alebo plakať…? Bariéry v ľudských srdciach a myslení sú totiž vážnejšie a odstraňujú sa ťažšie, ako bariéry v bytoch a v uliciach miest.
Ako to vidím ja
Ja viem, že môžem všetko. Študovať, milovať, cestovať, splavovať Vltavu na raftoch, spať pod holým nebom, ísť na túru, cestovať po Európe, vyblázniť sa na koncerte, zabaviť sa v nejakom dobrom podniku, dať si pokec na internetovom chate… Ak cítim smútok alebo mám depky, mám ich tak, ako každý človek. Nemajú veľký súvis s mojimi kolesami, aj keď tí/tie, čo ma nepoznajú ich akosi automaticky zvyknú spájať s mojím vozíčkom…, na ktorý ja takmer zabúdam. 
Teda, aby som im nekrivdila, mam dva. Jeden mechanický, ktorého volám Modrý princ. Ten druhý je elektrický, takže pokiaľ niekde nie sú bariéry, môžem sa na ňom pohybovať sama. Je ešte niečo, čo som nepovedala? Neviem – pre mňa je to všetko také prirodzené! Ak chcete niečo vedieť, pýtajte sa na čokoľvek. Ak vás to vôbec zaujíma… Nerobí mi problémy odpovedať na hocičo.