Ponúkala mi nie len možnosť naozaj si užívať študentský život z rôznych perspektív, ale ukázala aj tienistejšiu stránku tohoto mesta. Anonymita si vyberá svoju daň a ja som akosi prestávala na ľuďoch vidieť ich pravú podstatu. Ľudskosť.

O osobnej asistencii som len tušila, avšak nikdy som sa s ňou nestretla. Kým prišiel pre mňa naozaj silný podnet odpísať na neznámy leták z internátnej nástenky, prešlo snáď aj 5 mesiacov.

Moja prvá návšteva sa niesla v znamení ,,stavov“, kedy som sa chcela otočiť na päte a ani tam nedôjsť. Zdalo sa mi to z mojej strany ako úplná nenormálnosť, že by som sa niečomu ,,takému“ mohla vôbec venovať. Avšak to, že vlastne nemám čo stratiť, ma priviedlo k dverám Danky, na ktoré som predsa len zaklopala.

Bola som úplne v rozpakoch z toho, že som mala pred sebou cudzieho človeka v situácii, ktorá bola pre mňa veľkou neznámou. Bála som sa, že poviem niečo zlé a Dani si o mne pomyslí, že som divná. 😉 Bariéru však ako prvá prelomila práve ona. Povedala mi, že kedykoľvek budem chcieť, môžem odísť. Dala mi možnosť voľby.

Tak sa teda koncom novembra 2009 začali moje prvé kroky vedúce k tomu, aby sa zo mňa skutočne stala osobná asistentka. Mala som taký pokoj na duši, že robím konečne nejakú ,,výnimočnú“ vec, a pritom tak obyčajnú. Po tých uponáhľaných brigádach som bola v domácom prostredí a mala pri sebe vyrovnanú osôbku, ktorá sa na mňa usmeje, milo sa prihovorí a raduje sa zo života.

Najdlhšie vo mne však pretrvávali pocity, že niekomu zasahujem do jeho súkromia. Ja, ako introvertný človek, som si nevedela predstaviť, že by som takmer neustále pri sebe niekoho mala. Vtedy ma z tohto ,,neopodstatneného“ strachu „vyliečili“ slová Danky: ,,Mám na výber: buď mi niekto bude pomáhať alebo sa môžem rovno vrátiť domov“. Po týchto slovách som bola zázračne vyliečená.

Mojím strašiakom je len varenie, moja drahá fóbia. =) Síce som už zistila, že to až tak nebolí, ale predsa. Človek nikdy nevie. 😉 Dôležité heslo: ak nevieš, opýtaj sa! Danka nehryzie. 😉 Všetko musí byť raz prvýkrát. Chce to len čas a cvik.

Po čase, keď som si už zvykla na nespoľahlivé spoje, som chodievala k Dani častejšie. Poväčšine však na nočné zmeny, pretože je to pre mňa kvôli škole naozaj výhodnejšie. Aj keď niekedy nechápem, ako môže mať Dani takú výdrž a stále niečo robiť. Vždy ma niečím novým prekvapí: naposledy poznaním, že na kapary sa nemusíte len pozerať v hypermarkete, ale dajú sa aj jesť. =)

Danka, no… Je to taká milá, tvorivá čajová Bio Lady :) . Poznámka: vypočuje/poradí. Chodím k nej veľmi rada. Prečo? Lebo som u niekoho, kto sa neponáhľa. Kto vie, akú ma život cenu. A že tým, že budete na celý svet nahnevaní, nič nezmeníte.

Vždy máš možnosť voľby. Ak skúsiš, nestratíš. Ak neskúsiš, môžeš len myslieť na to, čo by sa zmenilo/nezmenilo. Aj ja by som mohla. Viem však, že keby som vtedy nezaklopala na tie dvere, dnes by som to mohla ľutovať, pýtať sa, aké by to mohlo byť. A možno by zo mňa bola večne uhundraná dievka. 😉 No fuj! Radšej sa ja idem učiť matematiku.