S Danielou som sa zoznámila už krátko po začatí môjho štipendijného pobytu na FF UK v Prahe, v zimnom semestri 2007/ 2008. Prvýkrát sme sa videli na tzv. „skupinke“ – stretnutí mladých ľudí, ktorí sa zaujímajú o kresťanstvo. Keďže sme sa navzájom nepoznali, každá/ý sa mal predstaviť, ako sa volá, čomu sa venuje atď. Dovtedy som nemala možnosť bližšie sa zhovárať s nikým, kto je na vozíčku a ani som o ľuďoch s týmto postihnutím nepremýšľala. Mňa sa to jednoducho vôbec netýkalo. Daniela ma však zaujala svojou bezprostrednosťou, príjemným a sebavedomým vystupovaním a priznávam, že aj jej študijným odborom.

Párkrát som ju potom navštívila v jej izbe na internáte, v ktorom som zhodou istých okolností bývala aj ja (pôvodne som totiž mala byť na „koleji“ Hvězda) a postupne mi „doplo“, že by som mohla byť aj trochu užitočná :-). Daniela mi hneď nepovedala, že by potrebovala pomoc formou asistencie a ja som to tiež nemala odkiaľ vedieť…

Trochu som sa spočiatku obávala, či som dosť zdatná pre vykonávanie asistenstskej služby, nuž ale kto nevyskúša, nedozvie sa. No a zistila som, že som vcelku schopná :-) )) Postupne som sa naučila, ako pomôcť s obliekaním, s premiestnením na sociálne zariadenie, so sprchovaním, čo – to som občas uvarila (hoci to naozaj nie je moja doména), no a, samozrejme, zvládli sme aj cestu do mesta, keď bolo treba ísť niečo vybaviť.

Čas strávený s Dani – to ani zďaleka nebola len práca! Vďaka nej som sa zoznámila s viacerými zaujímavými ľuďmi a niektoré/ých som si obzvlášť obľúbila. Daniela mi nabúrala môj strereotypný obraz o ľuďoch s handicapom. Zistila som, že je otvorená, veselá, veľmi inteligentná a že vedie dokonca omnoho spoločenskejší život, než ja. Počas jediného semestra (4 a pol mesiaca) som vďaka nej zažila veľa pekného (a aj poučného) – boli sme na filmoch venovaných gendrovej problematike, na predvianočnej besiedke s Danielinými spolužiačkami/kmi, absolvovali sme vianočné trhy, oslavovali sme koniec roka na chate na Liptovskej Mare… Čo malo na mňa však obzvlášť veľký dopad, boli naše spoločné rozhovory a verím, že práve prostredníctvom nich sa z nás stali priateľky. Myšlienky rodovej rovnosti sa na mňa natoľko nalepili, že Dani napokon prehlásila „hrozný“ verdikt: „A teraz budeš mať ešte menej nápadníkov!“ :-) )) (Snáď to nejako prežijem.)

Nemôžem hovoriť za druhé/ých, ktoré/í Dani poznajú omnoho dlhšie, než ja a aj podstatne dlhšie u nej vykonávali alebo vykonávajú asistenciu. Smiem hovoriť len za seba. Samozrejme, že ako asistentka som musela aj niečo obetovať – mala som menej voľného času, a napr. počas „nočnej“ som sa musela čiastočne prispôsobiť a ísť spať neskôr, než obvykle atď. Lenže o čom má byť život? Priznávam, že som tak trochu egocentrická, nemusím veľmi myslieť na potreby druhých, prioritou je obvykle práca (či kariéra, ak to tak chce niekto nazývať). Neľutujem a som presvedčená, že nikdy nebudem ľutovať čas, ktorý som stratila kvôli Dani. Niečo som dala, ale viem, že omnoho viac som dostala. Ľutujem len to, že už nemám príležitosť jej asistovať, keďže žijem v Bratislave, ale ktovie, možno sa to v budúcnosti zmení…

S Dani som zostala v kontakte aj po mojom odchode z Prahy. Občas si píšeme maily, aby sme o sebe vedeli, ako sa nám darí. Taktiež ma navštívila v Berlíne, kde som bola na 4-mesačnom výskumnom pobyte minulý rok. Naposledy sme sa osobne stretli pri príležitosti nedávnej Danielinej magisterskej promócie v septembri 2009. Čo k tomu dodať? Dúfam, že tých stretnutí bude ešte omnoho viac :-).