Keď som vošla do jej izby na „koleji“ , privital ma jej veľký, srdečný úsmev. Potom sme sa trošku porozprávali. Danka presne vedela, na čo sa ma pýtať a ako ma povzbudiť, aby som sa nebála. V ten deň bola pri nej ešte jedna asistenka, ktorá mi potom ukázala základne ovládanie strojov – napríklad pri prenose do kúpelne – a vychytávky, ktorý je najlepší spôsob posadzovania na vozík alebo toaletu atd. Uff, vyzeralo to byť poriadne zložité… Potom sme sa dohodli na dátume a moja prvá samostatná návšteva ma už čakala…Ovládanie všetkých vecí síce nebola hračka, ale Danka sa v tom skvelo vyznala a tak mi stále radila, kam čo patrí a podobne…

Časom som k Danke chodievala častejšie… Ukázala mi veľa vecí, vždy mi vedela poradiť a vypočuť ma a veľa sme „klábosili“. Prvýkrát v živote som si uvedomila, že Praha nie je tak ľahko prístupná pre ľudí na vozíčku a tiež to, ako veľmi musí človek špekulovať , aby sa niekam dostal. Koľkokrát nefungoval výťah, takže nebolo možné dostať sa do metra, koľkokrát spoje, ktoré mali byť bezbariérové, vôbec neprišli a museli sme stáť na zastávke minimálne pol hodiny… Človek, ktorý má 2 zdravé nohy a behá hore-dole, si takéto veci vôbec neuvedomuje, ale keď ich zažije na vlastnej koži, zdá sa priam neuveriteľné, koľko času tým musí stráviť…. A keď chce byť človek čo i len trošku sebestačný, veľa vecí v okolí mu to neumožňuje… Častokrát sme sa stretli (nielen ja, ale aj další asistenti a asistentky), ze dispečerky v metre neboli veľmi ochotné pomôcť…, akoby sme ich tým, že sme chceli použiť ich nákladný výťah výťah, strašne otravovali…

Taktiež som si všimla, že Danka napriek svojmu handicapu žije oveľa spoločenskejším životom, ako mnohí tzv. zdraví ľudia… Brávala ma so sebou na strenutia Slovákov v Prahe, boli sme na pochode v Prčici, kde sme síce trošku inou trasou, ale predsa trafili do cieľa…

Danka potrebuje mať stále niekoho pri sebe… toho som sa takisto bála… Avšak keď ste u nej, či cez deň alebo v noci, máte čas aj pre seba, buď sa učiť alebo niečo robiť… Danka má stále veľa práce a čítania, takže to neznamená, že musíte stále pri nej stáť… Ak potbrebuje pomoc pri zmene polohy alebo niečo iné, tak vás zavolá… a potom môžete pokračovať.

Na záver chcem len podotknúť, že asistencia u Danky mi v mnohom otvorila oči a obohatila život… Tým, že som študovala na lek. fakulte, kde sa človek počas štúdia stretáva hlavne s knižkami a pacienta vidí častokrát len z diaľky, som bola rada, že som sa pri nej naučila aspoň základnej starostlivosti o ľudí s nejakým postihnutím. Vážim si všetkých ľudí, ktorí pracujú ako ošetrovatelia a asistenti, lebo nie je to taká ľahká práca, ako si všetci myslia, no na druhej strane má človek radosť, ked vidí, ako málo stačí, aby človek na vozíčku mohol normálnejšie žiť a byť plnohodnotným občanom spoločnosti.

Ja sa už po skončení školy uberám iným smerom a na inom mieste, ale veľmi dúfam, že sa nájde dosť ľudí, ktorí umožnia Danke, ktorá má 2 vyskoké školy, aby sa mohla plnohodnotne venovať svojmu vysnenému odboru a aby dokázala veľa vecí zmeniť, pretože v jej malom telíčku sa nachádza veľmi silná osobnosť…
A na to stačí tak málo…